Neustále sa objavujú vedecké aj historické dôkazy, ktoré naznačujú, že spôsob, akým väčšina z nás spí, pre nás možno v skutočnosti nie je dobrý.
V roku 2001 publikoval historik Roger Ekirch z univerzity Virginia Tech štúdiu z vyše 15 rokov trvajúceho výskumu. Objavilo sa v nej veľké množstvo historických dôkazov, že ľudstvo vlastne spávalo v dvoch rôznych časových blokoch.
V roku 2005 vydal knihu s názvom „Na sklonku dňa: noc v minulosti“, obsahujúcu vyše 500 odkazov na zvláštny spôsob spánku. Tie odkazovali na denníky, lekárske knihy, literatúru a podobne z rozličných zdrojov, počnúc Homérovou Odysseou až po súčasné kmene v Nigérii a iné.
„Nejde tu len o množstvo odkazov – ide hlavne o spôsob, akým o tom hovoria, akoby išlo o niečo všeobecne známe,“ hovorí Ekirch.
Čo sa zistil výskum
Ekirchovým výskumom sa zistilo, že sme nie vždy spávali v priemere 8 hodín vkuse. Miesto toho sme v noci spávali v dvoch kratších časových úsekoch.
Celé spanie sa dialo v časovom rámci 12 hodín, ktorý sa začínal 3-4 hodinami spánku, po ňom boli ľudia asi 3 hodiny hore a následne spali znova až do rána.
Nejaký výskum v tomto smere robil v deväťdesiatych rokoch minulého storočia aj psychiater Thomas Wehr. Vykonal experiment, pri ktorom celý mesiac vystavovali 14 ľudí na 14 hodín denne úplnej tme.
Na štvrtý týždeň si účastníci dokázali osvojiť celkom odlišný model spánku. Išlo o model, ktorý sa úplne zhodoval s Ekirchovým návrhom, ako by sme mali spať – subjekty spali približne 4 hodiny, nato sa na niekoľko hodín prebudili, a potom spali až do rána.
Ekirch zistil, že odkazy na prvý a druhý spánok sa začali vytrácať niekedy koncom 17.storočia. Začalo to medzi hornými mestskými vrstvami v severnej Európe a v priebehu nasledujúcich 200 rokov preniklo aj k zvyšku západnej spoločnosti.
V dvadsiatych rokoch 20.storočia už predstava prvého a druhého spánku z nášho spoločenského vedomia úplne vymizla, napriek tomu, že tento typ deleného spánku je vlastne pre ľudské telo prirodzený, aspoň podľa toho, čo naznačuje Wehrov experiment.
Prečo ľudia upustili od dvoch spákov počas dňa?
Na to existujú viaceré teórie. Historik Craig Koslofsky naznačuje:
„Asociácie, spájajúce sa s nocou, neboli do 17.storočia dobré. Noc bola miestom obývaným ľuďmi zlej povesti – zločincami, prostitútkami a opilcami.
Aj tí bohatí, ktorí mali na sviečky, míňali radšej svoje peniaze na niečo lepšie. S ponocovaním sa nespájala žiadna prestíž ani spoločenská hodnota.“
Zmenilo sa to však v roku 1667, kedy sa Paríž stal prvým mestom na svete s osvetlenými ulicami a nakoniec sa zostávať hore dlho do noci stalo spoločenskou normou v celej Európe.
A potom prišla priemyselná revolúcia. Ľudia rozhodne začali byť veľmi vnímaví k času a citliví na efektivitu už pred 19.storočím, priemyselná evolúcia však tento prístup nesmierne urýchlila.
Nakoniec sme dospeli do bodu, kedy rodičia nútili svoje deti chodiť spať v určitú hodinu, čím ich násilne vytrhli z prevládajúcejšieho modelu deleného spánku.
Ľudské telo uprednostňuje delený spánok
Veľa problémov so spaním má korene v tom, že ľudské telo dáva prirodzene prednosť delenému spánku. Ekirch je presvedčený, že mnohé súčasné problémy so spánkom pramenia z toho, že ľudské telo dáva prirodzene prednosť delenému spánku.
Myslí si, že naše historické modely spánku môžu byť príčinou, prečo toľko ľudí trpí stavom zvaným „insomnická porucha spánku“, pri ktorej sa ľudia budia uprostred noci a majú problém znova zaspať.
Tento typ stavu sa prvýkrát objavil koncom 19. storočia, približne v rovnakom čase, kedy začal miznúť delený spánok.
Psychológ Greg Jacobs hovorí:
„Po väčšinu evolúcie sme spávali istým spôsobom. Budiť sa uprostred noci je súčasťou normálnej ľudskej fyziológie.
Predstava, že musíme spať v ucelenom bloku, môže byť škodlivá, keď u ľudí, ktorí sa v noci budia, vyvoláva úzkosť, lebo sama táto úzkosť môže brániť spánku a pravdepodobne presakovať aj do bdelého života.“
Podľa Russella Fostera, profesora cirkadiánnej neurovedy z Oxfordu:
„Mnohí ľudia sa v noci zobudia a panikária. Ja im hovorím, že zažívajú návrat k bimodálnemu modelu spánku. Väčšina lekárov však stále odmieta uznať, že ucelený osemhodinový spánok môže byť neprirodzený.
Viac ako 30% zdravotných problémov, ktoré lekári riešia, pramení priamo či nepriamo zo spánku. Vo vzdelávaní lekárov sa však spánok ignoruje a je len veľmi málo centier, ktoré sa výskumu spánku venujú.“
Pokiaľ ide o to, čo ľudia v čase tejto bdelosti medzi spánkami robili, Ekirchov výskum naznačuje, že tento čas využívali predovšetkým na rozjímanie nad svojimi snami, čítali si, modlili sa alebo sa zúčastňovali na spirituálnych obradoch.
Pridaj komentár