Niektorí mladí ľudia sú prehnaní perfekcionisti s paralyzujúcim strachom z neúspechu. Iní sa natoľko trápia tým, čo si o nich myslia iní, že nie sú schopní patrične fungovať.
Niektorí mali ťažké detstvo. Iní však mali stabilné rodiny, rodičov, ktorí ich podporovali a k dispozícii dostatok zdrojov.
Nárast úzkosti je odrazom niekoľkých spoločenských zmien a kultúrnych posunov, ktorých sme svedkami za posledných pár desaťročí. Toto sú hlavné dôvody:
1. Vplyv technológií
Ničím nerušený prístup k čas pohlcujúcim technologickým zariadeniam umožňuje deťom unikať pred nepríjemnými pocitmi, ako sú nuda, osamelosť či smútok, vstupom do virtuálneho sveta hier, keď sú vo vozidle, alebo četovaním na sociálnych sieťach zakaždým, keď ich rodičia vykážu do vlastných izieb.
A teraz sme svedkami toho, aké sú dôsledky na celú generáciu, tráviacu svoju mladosť vyhýbaním sa nepríjemným situáciám.
Digitálne zariadenia ich zbavili možností na rozvoj mentálnej sily, výsledkom čoho je, že nezískali zručnosti potrebné pre zvládanie každodenných výziev.
2. Posadnutosť šťastím
V dnešnej spoločnosti sa kladie nadmerný dôraz na šťastie, a to až do takej miery, že si niektorí rodičia myslia, že je ich povinnosťou robiť svoje deti šťastnými po celý čas.
Keď sa dieťa cíti skleslo, rodičia robia všetko pre to, aby ho rozveselili. Alebo ho upokojujú, keď je rozčúlené.
Deti vyrastajú v presvedčení, že ak nie sú šťastné 24 hodín denne a 7 dní v týždni, niečo určite nie je v poriadku. A to vytvára veľa vnútorného zápasu. Nechápu, že pocity smútku, frustrácie, sklamania, viny či hnevu sú zdravou a prirodzenou časťou bytia človekom.
3. Nerealistická chvála rodičov
Hovoriť deťom veci ako: „Si najlepší hráč vášho tímu“, alebo „Si najbystrejšia a najkrajšia“ pocit vlastnej ceny nevytvára.
V skutočnosti vyvíja na deti tlak navyše, aby boli týchto pochvál hodné. A to môže v ich dospelosti viesť k paralyzujúcemu strachu z odmietnutia či zlyhania.
4. Rodičia sa priveľmi angažujú
Dnešní rodičia sa svojim deťom stali osobnými asistentmi. Neúnavne pracujú, aby svojim potomkom zaistili možnosť súťažiť v najímaní si učiteľov, súkromných koučov a dokázali im platiť drahé prípravné kurzy.
Považujú za svoju úlohu pomáhať svojim tínedžerom písať eseje a opisy, ktoré urobia dojem na špičkovú univerzitu.
Tým rodičia vysielajú svojim deťom odkaz, že pre zabezpečenie vytúženého miesta v takej inštitúcii musia vo všetkom vynikať.
5. Deti sa neučia emocionálnym zručnostiam
Priveľmi zdôrazňujeme akademické vzdelanie a zabúdame učiť deti emocionálnym zručnostiam, ktoré potrebujú pre život v reálnom svete.
Celonárodný prieskum medzi novoprijatými študentmi univerzít v USA v skutočnosti zistil, že 60% sa ich po emocionálnej stránke cíti byť na akademický život slabo pripravených.
Byť vybavený zručnosťami pre rozvrhnutie si času, vedieť, ako zvládať stres a svoje pocity sú veľmi dôležitými zložkami pre žitie zdravého života. Nie je sa čomu čudovať, že bez týchto schopností pociťujú tínedžeri úzkosť z každodenných problémov.
6. Rodičia sa vidia skôr ako strážcovia než sprievodcovia
Postupom času začalo veľa rodičov veriť, že je ich povinnosťou pomáhať svojim deťom vyrastať s čo najmenším počtom emocionálnych a fyzických jaziev.
Svoje deti rozmaznávali a prehnane chránili až do tej miery, že im neumožnili naučiť sa zvládať ťažkosti samostatne. V dôsledku toho títo dospievajúci vyrástli v presvedčení, že sú na zvládanie reálneho sveta prislabí.
7. Dospelí nechápu, ako deťom pomôcť čeliť ich obavám
Na jednej strane nájdeme rodičov, ktorí na svoje deti príliš tlačia. Nútia ich robiť veci, ktorých sa desia.
Na druhej strane sú rodičia, ktorí svoje deti vôbec nenútia. Dovoľujú im skončiť so všetkým, čo by v nich mohlo vyvolať úzkosť.
Byť vystavovaný veciam, ktorých sa bojíte, je najlepším spôsobom, ako poraziť svoj strach, keď sa to robí postupne. No bez cviku, bez trochy nátlaku a vedenia deti nikdy nezískajú sebadôveru potrebnú na pohotové postavenie sa svojim strachom.
8. Dospelí vychovávajú s pocitom strachu a viny
Rodičia často zažívajú nepríjemné emócie, ako sú strach a pocit viny. No namiesto toho, aby si tie emócie priznali, veľké množstvo rodičov jednoducho mení svoje rodičovské návyky.
A tak svojim deťom nedovolia vzdialiť sa z dohľadu, lebo im to spôsobuje úzkosť, alebo cítia taký pocit viny, keď svojim deťom niečo odoprú, že radšej cúvnu a vyhovejú im.
Dôsledkom toho je, že rodičia účinne učia svoje deti, že nepríjemné pocity sú neakceptovateľné.
9. Deťom nie je poskytovaný dostatok voľného času na hranie
Hoci sú športové aktivity dôležitou súčasťou života detí, rodičia vytvárajú a uplatňujú pravidlá.
Hranie bez dozoru učí deti dôležité lekcie, napríklad riešiť nezhody bez zasahovania dospelých. Hra o samote učí deti zvládať samotu a cítiť sa príjemne vo vlastnej koži.
10. Sú prevracané rodinné hierarchie
Aj keď deti budia dojem, že chcú všetkému veliť, hlboko vnútri si uvedomujú skutočnosť, že nie sú schopné robiť správne rozhodnutia.
Potrebujú, aby vodcami boli ich rodičia – a to aj vtedy, keď v jednotlivých postaveniach vládne disharmónia. A keď sa hierarchia obráti hore nohami, exponenciálne rastie ich úzkosť.
Pridaj komentár