Kedysi som mávala málo energie počas celého dňa. V televízii však neustále dávali množstvo reklám na energetické nápoje pre unavenú populáciu a tak som si myslela, že nie som sama, ktorá trpí.
A samozrejme, každý v našej rodine sa obával nadchádzajúcej chrípkovej sezóny. S príchodom zimy si v podstate každý vyvinie nejakú formu fóbie z vírusov a baktérií.
Potom som ale počula zopár nových, skutočne znepokojujúcich informácii o účinkoch cukru. Podľa viacerých expertov je cukor hlavnou príčinou, ktorá robí tak veľa ľudí na západe tučnými a chorými.
Čím som o tom viac premýšľala, tým väčší zmysel mi to dávalo. Ozajstný zmysel.
Jeden zo siedmych ľudí má dnes nejakú metabolickú poruchu. Jeden z troch má nadváhu. Miera cukrovky sa neustále zvyšuje a srdcovocievne ochorenia popri rakovine predstavujú hlavnú príčinu úmrtí.
Podľa tejto teórie, všetky tieto neduhy môžu byť spätne vystopované k jednej veľmi toxickej látke v našej strave – k cukru.
Nápad
Na základe všetkých tých nových informácií som dospela k jednej myšlienke. Chcela som vedieť, aké by to bolo ťažké, ak by sme celá naša rodina – teda ja, manžel a 2 deti (vek 6 a 11 rokov) – prežili rok na strave bez žiadneho pridaného cukru.
Vylúčili by sme zo stravy všetko s pridaným sladidlom, či už to bol priamo cukor alebo med, melasa, javorový sirup, agáva či ovocný džús.
Vylúčili sme aj všetko s umelými sladidlami a tiež alkohol.
Jediná výnimka bola, ak bol cukor naviazaný na svoj pôvodný zdroj, ako napríklad pri ovocí. V opačnom prípade sme to nejedli.
Keď sme začali cukor vyhľadávať, nachádzali sme ho na nečakaných miestach: v tortilách, párkoch, kuracom vývare, šalátovom dresingu, keksoch, majonéze, slanine, chlebe a dokonca i v detskej výžive.
Prečo do toho všetkého pridávajú cukor, ale aj ďalšie látky? No preto, aby to tie potraviny urobili žiadateľnejšími, predlžili im životnosť a aby urobili výrobu balených potravín lacnejšiou.
Možno ma budete považovať za šialenú, no pre mňa bola táto skúsenosť pravým dobrodružstvom. Bola som zvedavá, čo všetko sa po roku stane.
Chcela som tiež vedieť, aké ťažké to bude, aké zaujímavé veci sa udejú a ako sa zmení moje varenie a nakupovanie. Po ďalšom výskume som bola presvedčená, že odstránenie cukru z našej stravy nás spraví zdravšími.
Čo som však nečakala bolo zistenie, že počas nejedenia cukru som sa cítila lepšie. A lepšie nielen teoreticky, ale veľmi reálne a hmatateľne.
Po roku bez cukru
Bolo to postupné, no registrovateľné. Čím dlhšie som nejedla pridaný cukor, tým lepšie a energetickejšie som sa cítila.
Kým spočiatku som mala pochybnosti, že to spolu súvisí, potom sa ale prihodilo niečo, čo mi to potvrdilo: Manželove narodeniny.
Počas nášho roka bez cukru sme mali jedno pravidlo a to, že sme mohli mať jeden dezert obsahujúci cukor raz za mesiac. Ak to boli náhodou vaše narodeniny, mohli ste si vybrať druh dezertu.
Ako čas plynul a list v kalendári už ukazoval na september, spozorovali sme, že sa naše chuťové poháriky začínali meniť. Mesačné cukrové pôžitky nám chutili stále menej a menej.
Pri jedení niekoľko vrstvovej torty s banánmi a šľahačkou, ktorú si manžel vyžiadal pre svoje narodeniny, som vedela, že sa niečo deje. Nielenže mi môj kúsok torty nechutil, ale dokonca som ho ani nedokázala dokončiť.
Torta bola pre moje nové citlivé chuťové poháriky až chorobne sladká. K tomu spôsobovala mojim zubom bolesť. Po chvíľke sa mi začala krútiť hlava a rýchlo búšiť srdce.
Cítila som sa otrasne.
Trvalo to celú hodinu ležania na gauči a držania sa za hlavu, kým som sa znova pozviechala. „Brrr“, pomyslela som si. „Je možné, že na mňa takto cukor pôsobil aj predtým, len som to nezaregistrovala, pretože bol úplne vo všetkom?“
Keď sa skončil rok bez cukru, spočítala som dni maródky svojich detí, keď neboli v škole a porovnala ich s predchádzajúcim rokom.
Rozdiel bol dramatický. Moja staršia dcéra Gréta išla z pôvodných 15 chýbajúcich dní na 2.
Ako ďalej?
Teraz, keď sa už rok bez cukru skončil, občas si dožičíme niečo sladké, no spôsob ako to robíme je veľmi odlišný.
Cukor občas jeme, no v drasticky malých množstvách, vyhýbame sa mu v bežných potravinách (v ktorých by aj tak vôbec nemal byť) a dezerty si nechávame pre zvláštne príležitosti.
Zdá sa, že moje telo je mi za to vďačné.
Nemám obavu z toho, že by som počas dňa nemala dosť energie. A keď príde chrípková sezóna, nejako už nepociťujem urgenciu skrývať svoje deti pod posteľ.
Ak niekedy na nás predsa len niečo vylezie, naše telá sú na boj s chorobou lepšie pripravené.
Ochorieme už len zriedka a vyzdravieme oveľa rýchlejšie ako kedysi. Na moje prekvapenie, po roku bez cukru sa všetci cítime zdravší a silnejší. A na toto sa už kýchať len tak nedá.
Pridaj komentár